Keď sa povie meno Jeanne-Antoinette Poisson, mnohým to nič nepovie. Ak pridáme k jej menu šľachtický titul, markíza de Pompadour, väčšina už asi tuší, že reč bude o známej Madame de Pompadour. Narodila sa 29. decembra 1721 v Paríži. Do histórie sa pre väčšinu zapísala ako milenka francúzskeho kráľa Ľudovíta XV.
Jeanne-Antoinette Poisson, vydatá madame d´Etoiles, markíza de Pompadour sa však zapísala do histórie nielen ako milenka kráľa. Bola osobou s vynikajúcimi prednosťami a zároveň aj priepastnými neresťami. Stala sa symbolom ženy stelesňujúcej všetky dobré i zlé stránky ľudskej prirodzenosti. Bola političkou európskeho formátu, mecenáška umení, ktorá určovala dobu. Madame de Pompadour však bola zároveň aj intrigánkou a arogantnou vykorisťovateľkou, ktorá úplne ožobračila francúzsky národ.
Mladé roky
Podľa úradných dokumentov bol jej otcom parížsky mešťan François Poisson a matkou jeho druhá manželka Luisa-Madeleine La Motte. Za skutočného otca je ale niektorými historikmi považovaný finančník Charles-François Paul Le Normant de Tournehem, ktorý sa neskôr stal jej poručníkom. Narodila sa ako prvé dieťa. Vzdelanie získala v kláštore uršulíniek v Poissy, kam ju poslal jej otec, pretože od roku 1727 bol stíhaný ako dlžník a mal obavy o jej budúcnosť. Keď musel emigrovať do Nemecka sa jeho žena a deti Jeanne-Antoinetta a mladší Abel Francois, ktorí zostali vo Francúzsku, dostali do finančných ťažkostí. Pomoc im nakoniec poskytol Le Normant de Tournehem, údajný otec Jeanne-Antoinetty.
Le Normant de Tournehem sa postaral aj o jej ďalšiu budúcnosť . Financoval jej súkromnú výučbu. Učila sa spievať, hrať na hudobné nástroje, tancovať, vzdelávala sa v oblasti literatúry, o ktorú sa celý život zaujímala. Dostala vzdelanie, aké mali v tej dobe len dievčatá z aristokratických rodín. Duchaprítomná, vzdelaná a krásna mladá dáma vďaka de Tournehemovi vstúpila do popredných parížskych salónov, kde sa stretávala s najvplyvnejšími osobnosťami kultúry a umenia.
V očiach aristokratov však stále zostávala len meštiačkou. Chýbal jej totiž manžel so šľachtickým titulom. Preto sa de Tournehem rozhodol vydať Jeanne-Antoinettu za svojho synovca Charlesa-Guillauma d’Étiolles. Charles-Guillaum síce nebol aristokrat, ale pochádzal z bohatej úradníckej šľachty. Svadba sa konala 9. marca 1741. Manželstvo z nej malo spraviť váženú ženu, ale údajne sa naďalej venovala prostitúcii.
Stretnutie s kráľom
Do blízkosti kráľa Ľudovíta XV. sa mladá Jeanne-Antoinette d’Étiolles dostala veľakrát. V blízkosti jej panstva kráľ často organizoval poľovačky, po ktorých pozýval šľachtu z okolia na stretnutia. Na týchto stretnutiach mladá dáma kráľa zaujala. V záujme o Jeanne-Antoinette začal kráľa vo veľkom podporovať aj jeho komorník Binet. Ten bol príbuzným Jeanne-Antoinetty. Osudovou udalosťou sa stala až svadba kráľovho syna v roku 1745, kedy sa počas slávnostného plesu spoznali bližšie. Už v apríli roku toho istého roku získala v kráľovskom paláci vo Versailles svoju súkromnú komnatu.
Každá žena, ktorá sa mala stať súčasťou kráľovského dvora, však musela najskôr podstúpiť formálnu procedúru a stať sa dvornou dámou kráľovnej alebo niektorej z princezien. Podmienkou bola aj príslušnosť k vyššej šľachte. De Tournehem vtedy donútil na kráľovo prianie svojho synovca, aby súhlasil s rozlukou manželstva. Kráľ kúpil uvoľnený titul a meno de Pompadour a od princa de Conti odkúpil aj zámok Pompadour. Všetko potom daroval svojej milenke Jeanne-Antoinette.
14. septembra 1745 bola Jeanne-Antoinette markíza de Pompadour oficiálne predstavená na kráľovskom dvore. Kráľovná Mária Leszczyńska ju prijala napodiv veľmi vľúdne. Naopak kráľov syn Ľudovít bol jej prítomnosťou veľmi pobúrený. Rovnako aj šľachta bola jej osobou pohoršená a urazená. Obyčajný ľud zase dráždila meštiacka milenka. Keďže Jeanne-Antoinette vo veľkom podporovala umelcov, jediní, kto sa tešil z novej kráľovej spoločníčky, boli umelci, spisovatelia, básnici a vedci.
Madame de Pompadour
Markíza de Pompadour žila odvtedy vo veľkom byte na druhom poschodí paláca Versailles. Stále sa venovala svojím obľúbeným činnostiam – spevu, tancu, herectvu a čítaniu, navštevovala divadlá a výstavy. Začala sa však vo veľkom vzdelávať aj v politike. Postupne sa naučila všetko o politickom systéme v krajine. Dokonale ovládala históriu kráľovského rodu.
Snažila sa čo najlepšie vychádzať s kráľovnou. Kráľova rodina ju aj napriek tomu nenávidela. Najmä kráľov syn svoju nenávisť preukazoval pomerne otvorene a pri každej príležitosti. Kráľove dcéry s ňou odmietali hovoriť. Deti markízou pohŕdali a často jej dávali najavo, že nie je nič viac ako cudzoložnica a meštianske dievča. Kráľovná sa však podvolila svojmu pokorujúcemu osudu. Predchodkyne Jeanne-Antoinnetty v kráľovej posteli sa k nej vždy chovali arogantne, Madame de Pompadour však preukázala svoju inteligenciu a robila všetko pre to, aby sa kráľovnej zapáčila. Nikdy voči nej nebola pyšná alebo bezočivá. Dokonca prinútila aj Ľudovíta, aby bol k manželke ohľaduplnejší a viac sa jej venoval.
Vďaka svojmu vplyvu sa Madame de Pompadour dokázala postarať aj o svojich blízkych. Na jej popud kráľ očistil meno jej otca, zaplatil za neho dlhy a spravil z neho pána de Vandières et de Marigny. Obzvlášť sa postaral aj o Charlesa-Françoisa Paula Le Normant de Tournehem, ktorý sa na jej príhovor stal správcom kráľovských budov. Jeanne-Antoinette mala od začiatku na kráľa veľký vplyv vo vnútropolitických otázkach. Podarilo sa jej prehovoriť kráľa, aby zbavil funkcie generálneho kontrolóra financií Philiberta Orryho. Vyhovela tak blízkym priateľom jej rodiny, obchodníkom bratom Pârisovcom.
Najvplyvnejšia osoba na dvore
Otvorene podporovala osvietenstvo a finančne napomáhala vydaniu slávnej Encyklopédie. Veľkú finančnú pomoc ponúkala svojim priateľom z radov umelcov. Jej favoritmi boli hlavne Voltaire a Jean-Jacques Rousseau. Vďaka jej vplyvu bola vybudovaná École Militaire, vojenská akadémia na Martovom poli. Markíza takisto presvedčila kráľa, aby investoval do neveľmi úspešnej porcelánky vo Vincennes, ktorá sa neskôr presťahovala do Sèvres. Práve vďaka Madame de Pompadour sa z nej nakoniec stala svetoznáma továreň na výrobu vysokokvalitného značkového porcelánu. Markíza dokázala presvedčiť dvoranov a šľachtu, aby porcelán nakupovali iba zo Sèvres. Dodnes zostal ako pamiatka na markízu zachovaný názov sýtej svetloružovej farby na porcelán „rose Pompadour“.
Za svojho života získala aj značný majetok. Okrem panstva a zámku Pompadour jej kráľ venoval aj zámok Crécy v Normandii. Ten neskôr zverila svojmu otcovi. V roku 1748 kúpila v Paríži Elyzejský palác, ktorý je v súčasnosti sídlom francúzskeho prezidenta. Jej najobľúbenejším zámkom bol Bellevue, ktorý nechala postaviť neďaleko Meudonu v údolí Seiny. V roku 1760 si kúpila svoje posledné sídlo Ménars na brehu rieky Loiry. Väčšinu života ale aj tak prežila vo Versailles. Známa bola úpravami a prestavbami mnohých jej zámkov za pomoci najlepších umelcov. Vďaka spolupráci s markízou vytvorili umelci nový, ľahší, hravý štýl – rokoko.
Zbierala sochy, obrazy a rôzne kuriozity, vybudovala si rozsiahlu knižnicu, venovala sa charitatívnej činnosti, podporovala cirkev a na svojich panstvách organizovala sobáše dievčat, ktorým dávala veno, aby sa mohli vydať. Na zámkoch organizovala divadelné predstavenia, opery a balet. Markíza si často zahrala niektorú z hlavných úloh. Aktívne sa venovala výtvarnému umeniu. Maľovala, vyrábala šperky, venovala sa kovorytectvu a vyrezávaniu do dreva. V záhradách svojich zámkov a palácov organizovala slávnosti a zábavy pre rozptýlenie kráľa.
Politička Madame de Pompadour
Postupne sa čoraz viac začala miešať do politiky. Rozptyľovala kráľa večierkami a slávnosťami, preto mu vôbec neostal čas pre politiku. Markíza tak mala za chvíľu v rukách takmer neobmedzenú moc, za kráľa myslela i jednala. Kráľ odovzdal vládu nad krajinou svojej rade, ktorú plne ovládala Madame de Pompadour. Ak chcel kráľ niečo dosiahnuť, musel sa podlizovať markíze.
Markízin vplyv na francúzsku zahraničnú politiku využil napríklad aj český šľachtic v diplomatických službách Márie Terézie, knieža Kaunitz. Rakúšania sa chceli spojiť s Francúzmi proti nenávidenému Prusku. Hoci Ľudovít XV. nesúhlasil s jej predstavami, nakoniec sa predsa priklonil k Rakúšanom. 1. mája 1756 bola vo Versailles podpísaná medzi Rakúskom a Francúzskom zmluva o neutralite a vzájomnej obrane. Markízina vážnosť dosiahla svoj vrchol. Dokonca aj Mária Terézia jej neskrývala svoju vďačnosť.
26. augusta 1756 vpadli Prusi bez vypovedania vojny do Saska, spojeného s Rakúskom. Začala tzv. Sedemročná vojna, v ktorej sa prejavili tienisté stránky spojenectva s Rakúskom. Na čelo armády sa postavili neschopní vojvodcovia, privilegovaní markízou de Pompadour. Vojaci nemali chuť položiť život kvôli rozmarom kráľovej milenky, a tak už 5. novembra 1757 utrpelo Francúzsko zničujúcu porážku v Rossbachu. Vo vojne však muselo Francúzsko v kolóniách čeliť aj ďalšiemu nepriateľovi – Anglicku. Krviprelievanie sa skončilo vo februári 1763, a to uzavretím dvoch mierových dohôd. Mier z Hubertsburgu obnovil v Európe stav z roku 1756 a podľa Parížskeho mieru sa muselo Francúzsko zmieriť s ťažkými stratami v zámorí. Stratili takmer všetky kolónie v Severnej Amerike a Indii a významné oporné body v Afrike.
Vojnou samozrejme najviac utrpel prostý ľud. V očiach ľudu vinu za všetky vojnové neúspechy a finančnú krízu, ktorá vznikla z vedenia vojny, brali len ako prečin madame Pompadour. Hoci v realite až taký vplyv na vtedajšie politické udalosti v skutočnosti nemala, stala sa najnenávidenejšou osobou Francúzska. Neraz musela čeliť útokom rozzúrených davov.
Vzostup a pád Madame de Pompadour
Cena, ktorú zaplatila Jeanne-Antoinetta za svoj vzostup, bola vysoká. Po celých devätnásť rokov, keď žila markíza de Pompadour vo Versailles, sa musela stretávať s množstvom intríg. Mnohí dvorania jej nikdy neodpustili jej nízky spoločenský pôvod a vplyv, ktorý mala na kráľa. Pohŕdanie pociťovala aj zo strany kráľovej rodiny. Udržať si postavenie kráľovej favoritky bolo veľmi namáhavé. Milenecký pomer s kráľom nakoniec v roku 1750 skončil.
Vďaka tomu sa väčšina dvoru tešila, že stratí svoje postavenie u kráľa. Avšak markíza, ako už mnohokrát, aj v tomto prípade preukázala svoju inteligenciu. Nebránila mu v mileneckých hrátkach s inými ženami. Naopak, nechala mu postaviť útulný domček, kde sa mohol nerušene oddávať radovánkam. Sama mu vyberala dievčatá z ľudu, prosté, mladé krásne dievčatá a samozrejme panny. Vedela, že v ich náručí sa Ľudovít vyčerpá a nehrozí jej žiadna konkurencia, ktorá by ju mohla vyhodiť zo sedla.
Predčasná smrť
Duševná záťaž, ktorú musela znášať, sa zničujúcim spôsobom prejavila na jej beztak krehkom zdraví. Oslabovala sa i častými potratmi. Na rozdiel od svojich predchodcov, keď kráľ Ľudovít XV. videl, že je jeho milenka v druhom stave, dostala síce zaopatrenie, ale musela okamžite opustiť dvor.
29. februára 1764 na zámku Choisy dostala vysokú horúčku a zápal pľúc. V marci sa jej stav zlepšil a vrátila do Versailles. V chladnom a vlhkom počasí dostala ďalšie záchvaty kašľa. 13. apríla ju naposledy navštívil kráľ a o dva dni neskôr, na Kvetnú nedeľu 15. apríla 1764, zomrela. Tesne pred svojou smrťou prijala naposledy návštevy, nadiktovala svoj závet a rozlúčila sa s priateľmi.
17. apríla prebehol v kostole Matky Božej vo Versailles pohrebný obrad. Ten bol na kráľov rozkaz vykonaný s poctami, ktoré prináležia vojvodkyni. Po obrade pohrebný sprievod odprevadil markízu na poslednej ceste do parížskeho kláštora kapucínok. Bola pochovaná do rodinnej hrobky, v ktorej už bola pochovaná jej dcéra a matka. Pretože hrobka bola počas Veľkej francúzskej revolúcie zničená, pozostatky Madame de Pompadour dnes ležia niekde pod asfaltom rue de la Paix.
Madame de Pompadour bola častokrát zobrazená vo filme a televízii. V roku 1924 bol natočený prvý film Monsieur Beaucaire s Paulette Duval a Rudolphom Valentinom. O tri roky neskôr vyšiel životopisný film s názvom Madame Pompadour v réžii Herberta Wilcoxa, v ktorom ju hrala Dorothy Gish.
