LZ 129 Hindenburg bola nemecká vzducholoď typu Zeppelin. Vzducholoď bola zničená požiarom pri pristávaní v New Jersey 6. mája 1937. Nehoda si vyžiadala smrť 36 ľudí. Vtedajšie médiá vo veľkom rozoberali príčiny nehody. Nedôvera k tejto forme dopravy nakoniec viedla ku koncu vzducholodí ako dopravného prostriedku.
Hlavné parametre vzducholode Hindenburg
LZ 129 Hindenburg, spolu so svojím „dvojčaťom“ LZ 130 Graf Zeppelin II, bola najväčšia vzducholoď, aká bola kedy postavená. Svoje meno dostala po nemeckom prezidentovi Paulovi von Hindenburgovi. Išlo o nový dizajn vzducholode. Hlavný konštrukčný materiál vzducholode tvoril dural. Jej rozmery boli obdivuhodné. Bola 245 m dlhá a v priemere dosahovala 41 m. Vo vnútri konštrukcie sa nachádzalo 16 plynových vakov, z toho 14 určených pre nadnášajúci plyn a 2 vzduchové vaky, s celkovým objemom 200 000 m³ plynu. Vďaka štyrom naftovým motorom Daimler-Benz 620k (DB 102 hp) dosahoval Hindenburg maximálnu rýchlosť 135 km/h.
Hindenburg bol dlhší ako tri Boeingy 747 dohromady. Pôvodne mal mať kapacitu 50 pasažierov, ktorú neskôr zvýšili na 72, a 61 členov posádky. Z aerodynamických dôvodov boli priestory pre cestujúcich umiestnené v konštrukcii vzducholode a nie v gondolách. Bol potiahnutý bavlnenou látkou, nalakovanou oxidom železa a acetát-butyrátom celulózy a impregnovanou hliníkovým práškom. Prášok hliníka a oxid železitý tvoria zmes nazývanú termit, ktorá je veľmi horľavá. Možno už tu sa začal zárodok katastrofy. Hindenburg postavili vo Luftschiffbau Zeppelin v roku 1935. Náklady na výrobu dosiahli 500 000 libier, čo v dnešných cenách predstavuje približne 35 000 000 Eur. Svoj prvý let uskutočnil 4. marca 1936.
Zmena náplne
Pre Hindenburg sa pôvodne počítalo ako so vztlakovým plynom s héliom. Avšak americké embargo na tento prvok prinútilo jeho staviteľov zmeniť vztlakový plyn na vodík, vysoko horľavý a výbušný plyn. Hustota vodíka je v porovnaní s héliom polovičná. To umožnilo zvýšiť vztlak vzducholode asi o 10 %. Vďaka tomuto nárastu sa v zime 1936 jeho kapacita zvýšila prístavbou ďalších 10 kabín pre cestujúcich. Deväť z nich malo dve postele a jedna štyri. Kvôli úspore hmotnosti bol ale odstránený klavír.
Nemci mali bohaté skúsenosti s bezpečnou manipuláciou s vodíkom. Nikdy neutrpeli nehodu súvisiacu s vysokou reaktivitou plynu. Nemeckí inžinieri si boli dokonca natoľko istí svojou schopnosťou bezpečne manipulovať s vodíkom, že do vzducholode zaradili fajčiarsku miestnosť.
Hindenburg a jeho úspešné lety
Stavbu Hindenburgu podporil úspech jeho predchodcu, vzducholode Graf Zeppelin. Graf Zeppelin mal v čase stavby Hindenburgu nalietaných už viac 1 500 000 km. Hindenburg počas prvého roku svojho komerčného využitia, 1936, nalietal 308 323 km, pričom prepravil 2 798 cestujúcich a 160 ton nákladu a pošty. Atlantický oceán preletel 17-krát, z toho 10-krát do USA a 7-krát do Brazílie. V júli 1936 prekonal rekord tým, že prekonal oceán dvakrát za 5 dní, 19 hodín a 51 minút.
Nacistický režim si privlastnil obraz Hindenburgu ako symbolu veľkosti nemeckej moci. 1. augusta 1936, počas otvorenia olympijských hier v Berlíne, vzducholoď preletela nad olympijským štadiónom chvíľu pred vystúpením Adolfa Hitlera.
Katastrofa
3. mája 1937 odštartoval Hindenburg z frankfurtského letiska na prvý z radu osemnástich plánovaných transatlantických letov. Kvôli protivetru nabral meškanie a k letisku Lakehurst dorazil neskoro popoludní 6. mája, v čase keď v okolí bola búrka. Po niekoľkohodinovom čakaní sa o 19:00 sa začala pristávacia operácia.
O 19:25 miestneho času Hindenburg odhodil kotvu a blížil sa k veži. Svedkovia nehody uviedli, že spozorovali záblesk ohňa svätého Eliáša, čo sú iskry statickej elektriny. Zrazu vypukol v hornej časti kormy požiar, ktorý sa takmer okamžite rozšíril po celej vzducholodi, Jej konštrukcia pomaly padala k zemi na pasažierov, ktorí sa rozhodli zachrániť výskokom zo vzducholode ako aj na pozemný personál pomáhajúcich pri manévroch. Za 32 sekúnd bol Hindenburg úplne zničený.
Hoci sa to nedá preukázať, za najpravdepodobnejšiu sa dnes považuje teória, že požiar spôsobila iskra, ktorá vznikla z nahromadenej statickej elektriny. Túto teóriu podporuje fakt, že vzducholoď nebola konštruovaná tak, aby sa na nej mohol elektrický náboj voľne rozprestrieť a poťah bol od hliníkovej kostry oddelený nevodivými šnúrami. Pri lete prešla vzducholoď cez front, kde kotviace laná zvlhli a stali sa vodivými. Pri trení povrchu vzducholode o vzduch na povrchu vzniká elektrický náboj. Vo chvíli, kedy sa kotviace laná pripojené ku kostre dotkli zeme, uzemnila sa tým celá hliníkova kostra. To spôsobilo, že medzi poťahom a kostrou preskočil elektrický výboj.
Napriek rozsahu katastrofy zomrelo z 97 ľudí na palube, 36 pasažierov a 61 členov posádky, iba 35. Jednu osobu z pozemného personálu usmrtili padajúce trosky. Väčšina z obetí zhorela alebo ich rozdrvila padajúca konštrukciou. Veľa ľudí sa zachránilo vďaka rozbitiu nádrží s vodou. Tá ich zachránila pred plameňmi.
Koniec osobných vzducholodí
Po katastrofe a následnom vyšetrovaní Hitler nariadil zrušenie komerčnej flotily vzducholodí. Graf Zeppelin zošrotovali. Graf Zeppelin II dokončili aj napriek nehode Hindenburgu, ale nikdy nebol zaradený do komerčnej prevádzky. Krátky čas bol používaný ako platforma pre tajný výskum experimentálnych britských radarových systémov.
Katastrofa sa rýchlo rozšírila do celého sveta vďaka mimoriadnemu mediálnemu pokrytiu prostredníctvom filmových záberov, fotografií a najmä rozhlasového rozprávania Herberta Morrisona z miesta nešťastia. Prítomnosť toľkých novinárov bola spôsobená ohláseným prvým transatlantickým osobným letom, ktorý v tom roku priletí na pôdu USA. Rozsiahla medializácia nehody mala zásadný vplyv na budúcnosť osobných vzducholodí.
