Home - Stránka 2 z 3 - Stalo saStalo sa | Čo, kedy a kde sa stalo vo svete

Prvý Európan v Tasmánii (24.11.1642)

Pridané dňa 24 novembra, 2024 od Martin Smolen

Prvým Európanom, ktorého bádanie v Tasmánii je historicky zaznamenané, bol holandský prieskumník Abel Tasman. Tasman pristál v oblasti dnešného Blackman Bay 24. novembra 1642. Záujem o Tasmániu však začali Európania prejavovať až o viac ako storočie neskôr. V roku 1772 pristála v Blackmans Bay francúzska expedícia pod vedením Marca-Josepha Marion du Fresne. O rok neskôr sa Tobias Furneaux stal prvým Angličanom, ktorý pristál v Tasmánii. Vylodil sa v dnešnom Adventure Bay. Oblasť pomenoval podľa svojej lode HMS Adventure. V Adventure Bay v roku 1777 pristál aj kapitán James Cook.

Tasmánia je pomenovaná po holandskom prieskumníkovi Abelovi Tasmanovi, prvom Európanovi, ktorý ostrov spozoroval v roku 1642.

Prví kolonizátori

Prvými kolonizátormi ostrova boli lovci tuleňov a veľrybári. Tí sa usadili v Tasmánii v roku 1798. V auguste 1803 guvernér Nového Južného Walesu Philip King poslal poručíka Johna Bowena, aby zriadil na východnom brehu rieky Derwent malú vojenskú základňu. Dôvodom bolo, aby sa zabránilo akýmkoľvek nárokom na ostrov francúzskymi prieskumníkmi, ktorí skúmali južné pobrežie Austrálie. Bowen so svojou 49 člennou skupinou, v ktorej bolo aj 21 odsúdených mužov a troch žien, založil prvý obranný tábor, ktorý nazval Risdon.

O niekoľko mesiacov neskôr založil kapitán David Collins druhú osadu s 308 odsúdenými, 5 kilometrov na juh v Sullivans Cove na západnej strane Derwentu. Táto osada sa stala známou ako Hobart Town alebo Hobart, podľa vtedajšieho britského koloniálneho tajomníka Lorda Hobarta. Osada v Risdone bola neskôr opustená.

Menšia kolónia bola založená v októbri 1804 v Port Dalrymple na rieke Tamar na severe ostrova. Následne bolo založených niekoľko ďalších osád, ktorých obyvateľstvo tvorili hlavne trestanci. Ako najdrsnejšie trestanecké kolónie sa nakoniec preslávili Port Arthur na juhovýchode a Macquarie Harbor na západnom pobreží. Do Tasmánie bolo nakoniec poslaných viac ako 75 000 odsúdených, čo predstavovalo takmer 40% ľudí transportovaných do Austrálie.

Osídlenie v severozápadnom rohu ostrova bolo postupne monopolizované spoločnosťou Van Diemen’s Land Company, ktorá vyslala svojich prvých geodetov na ostrov v roku 1826. Do roku 1830 žila jedna tretina austrálskeho nepôvodného obyvateľstva v Tasmánii a ostrov predstavoval asi polovicu všetkej obrábanej pôdy v Austrálii.

Likvidácia domorodého obyvateľstva

Od začiatku osídľovania ostrova postupne narastalo napätie medzi domorodými a bielymi obyvateľmi. Prieskumník a námorný dôstojník John Oxley si v roku 1810 zaznamenal mnoho násilných činov, ktoré spôsobili domorodým obyvateľom trestanci zo severu. To následne viedlo k útokom pôvodného obyvateľstva na bielych kolonizátorov. Nepriateľstvo ešte vzrástlo s príchodom 600 kolonistov z ostrova Norfolk v rokoch 1807 až 1813. Tí založili farmy pozdĺž rieky Derwent a východne a západne od Launcestonu. Norfolkskí osadníci zabrali až desať percent rozlohy ostrova. Do roku 1824 sa počet koloniálnych obyvateľov zvýšil na 12 600. Populácia oviec na ostrove dosiahla podľa záznamov v tom istom čase 200 000 kusov. Rýchla kolonizácia premenila tradičné loviská kengúr na farmy s pasúcim sa dobytkom s plotmi a kamennými múrmi.

V dvadsiatych rokoch 19. storočia skupiny pôvodných obyvateľov vyhnali chovateľov na farmách z oblasti Big River, Oyster Bay a North Midlands. Dali tým jasne najavo, že chcú, aby sa osadníci a ich ovce a dobytok presťahovali z pôvodných lovísk kengúr. Osadníci reagovali rázne, čo viedlo k mnohým masovým vraždám. V novembri 1826 dokonca guvernér Sir George Arthur vydal vládne oznámenie, v ktorom vyhlásil, že kolonisti môžu slobodne zabíjať domorodcov. Do roku 1830 počet domorodých obyvateľov Tasmánie klesol na približne 300.

Potom, čo v roku 1832 ustali nepriateľské akcie medzi osadníkmi a domorodými obyvateľmi, presvedčil vládny agent George Augustus Robinson zvyšných domorodcov, aby sa presťahovali na ostrov Flinders. Mnohí však naďalej rýchlo podliehali infekčným chorobám, voči ktorým nemali imunitu. To ďalej znižovalo populáciu pôvodných obyvateľov. Z domorodcov, ktorí boli odsunutí z Tasmánie, ako posledný zomrel Truganini v roku 1876.

Názov Tasmánia je oficiálne používaný od roku 1856

Van Diemen’s Land, čo bol pôvodný názov Tasmánie, pôvodne existovala ako územie v rámci kolónie Nový Južný Wales. Za samostatnú kolóniu s vlastným súdnym zriadením a Legislatívnou radou bol tento ostrov s rozlohou 68 402 km2 vyhlásený 3. decembra 1825. Odsúdencov na ostrov prestali dovážať v roku 1853. Aby sa ostrov formálne zbavil svojej trestaneckej minulosti bol v roku 1856 premenovaný na Tasmániu.

Legislatívna rada Van Diemen’s Land vypracovala novú ústavu, ktorá získala kráľovský súhlas v roku 1855. Rada tiež schválila, že kolónia zmení svoj názov z „Van Diemen’s Land“ na „Tasmánia“. V roku 1856 zasadol novozvolený dvojkomorový parlament prvýkrát a vyhlásil založenie Tasmánie ako samosprávnej kolónie Britského impéria.

V roku 1901 sa Tasmánia spojila s ďalšími piatimi austrálskymi kolóniami a vytvorili Austrálske spoločenstvo. Tasmánčania hlasovali za federáciu s najväčšou väčšinou zo všetkých austrálskych kolónií.

Prvé osvetlenie aj dedičstvo UNESCO

Tasmánia bola prvým miestom v Austrálii, ktoré zaviedlo elektrické pouličné osvetlenie. Prvým kompletne elektrifikovaným mestom na ostrove sa v roku 1885 stal Launceston. Tasmánia taktiež umožnila v roku 1968 otvorenie prvého kasína v Austrálii. Počas 80-tych rokov 20. storočia sa kvôli silným environmentálnym záujmom vytvorilo ústredie Austrálskej antarktickej divízie a bola vyhlásená oblasť svetového dedičstva Tasmánska divočina. V súčasnosti má Tasmánia necelých 600.000 obyvateľov.

Publikované v Austrália, Austrália a oceánia | Označkované 1642, Austrália, moreplavci, november, Tasmánia | Vložiť komentár

Otvorenie Suezského prieplavu (17.11.1869)

Pridané dňa 17 novembra, 2024 od Martin Smolen

Bol najväčšou stavbou svojej doby, uľahčil obchodovanie i cestovanie, stal sa ale aj príčinou konfliktov. Suezský prieplav medzi Stredozemným a Červeným morom otvorili 17. novembra 1869, teda pred 155 rokmi. Nachádza sa na severovýchodnom území Egypta medzi kontinentálnou Afrikou a Sinajským polostrovom v Suezskej šiji. Z veľkej časti je umelo vybudovaný. Každoročne prejde kanálom takmer desatina svetového tovaru prepravovaného po mori.

Snahy siahajú do dávnoveku

Myšlienka plavebného kanála pochádza už z čias vlády faraóna Senusreta III. Ten chcel už v 19. storočí p. n. l. vybudovať vodnú cestu, ktorá by spájala rieku Níl s Červeným morom. Výstavbe kanála ale nakoniec zabránili technické obmedzenia a vysoké náklady. Plavebný kanál začal nakoniec budovať faraón Neko II. v 6. storočí pred Kristom. Jeho výstavba pokračovala aj za čias perzského dobyvateľa Dareiosa I. Zdroje sa nezhodujú v termíne dokončenia tohto kanála. Údržba kanála prakticky neexistovala, preto bol pre nánosy často nesplavný. Niekoľkokrát ho sfunkčnili, naposledy v 2. storočí nášho letopočtu. Po objavení cesty okolo Afriky popri myse Dobrej nádeje, od užívania tohoto kanála sa úplne upustilo a kanál zanikol.

Suezský prieplav — Nákres Suezského prieplavu z roku 1881.

Myšlienku vybudovania prieplavu a ľahšieho dobývania sveta obnovil Napoleon Bonaparte. Po dobytí Egypta v roku 1798 poveril tím geodetov skúmaním možností stavby prieplavu. Tí mu však dali nesprávne informácie o výške Červeného mora. Domnievali sa, že Červené more je minimálne o 10 metrov vyššie ako Stredozemné. Strach zo záplav a predpoklad veľmi vysokých nákladov nakoniec Napoleona od budovania kanála odradili.

Údaj o rozdielnych výškach hladín Červeného a Stredozemného mora dlho všetci považovali za smerodajný. Keď však v 40. rokoch 19. storočia zopakovali merania Briti, zistili, že Francúzi sa mýlili. Hladiny oboch morí majú takmer rovnakú úroveň. Prioritou pre britskú vládu však nebola výstavba prieplavu, ale preferovala výstavbu železnice, ktorou by sa prepravoval tovar medzi Stredozemným a Červeným morom.

Začiatok výstavby Suezského prieplavu

Myšlienky vybudovania prieplavu sa nakoniec zhostil francúzsky diplomat a podnikateľ Ferdinand de Lesseps. Ten sa dohodol s egyptským walim Mohamedom Sa’idom Pashom. Oslovil rakúskeho staviteľa Aloisa Negrelliho, aby údaje prepočítal. Ten potvrdil, že všetky predchádzajúce výpočty boli nesprávne a kanál je možné vybudovať. Práce na výstavbe sa napokon začali v roku 1859.

Negrelli navrhol jednoprúdovú vodnú cestu prechádzajú cez Veľké horké jazero. Podľa plánov Aloisa Negrelliho nebolo potrebné postaviť žiadne plavebné komory. Kanálom voľne preteká morská voda. Vo všeobecnosti voda v kanáli severne od Veľkého horkého jazera tečie v zime na sever a v lete na juh. Južne od jazera sa prúd mení s prílivom pri Sueze.

Práce začali na severe, na brehu budúceho prístavu Port Said, 25. apríla 1859. Pri stavbe sa využívali najmä ľudia odsúdení na nútené práce. Niektoré zdroje odhadujú, že na kanáli celkovo pracovalo viac ako 1,5 milióna ľudí, pričom súčasne na stavbe pracovalo viac ako 30 000 ľudí. Počas výstavby zomreli desaťtisíce robotníkov, niektoré zdroje uvádzajú až 120 000 osôb, väčšina z nich na choleru a podobné epidémie.

Búrlivé časy

Suezský prieplav otvorili pre dopravu 17. novembra 1869. To malo obrovský pozitívny efekt na zámorský obchod a prenikanie Európanov do Afriky a Ázie.

Veľká Británia stavbou Suezského prieplavu získala asi najviac. Vďaka tejto novej vodnej ceste sa vzdialenosť medzi Londýnom a Bombajom skrátila o zhruba 8 000 kilometrov. Pretože Briti mali v Indii rozsiahle ekonomické a strategické záujmy, snažili sa aj napriek tomu, že výstavbu z počiatku nepodporovali, získať nad prieplavom vplyv.

V roku 1875 predal Egypt územie okolo kanála Spojenému kráľovstvu. V roku 1888 Konštantínopolská zmluva vyhlásila Suezský prieplav za neutrálne územie pod správou Spojeného kráľovstva. Dohľad Spojeného kráľovstva nad prieplavom potvrdila aj Anglo-egyptská zmluva z roku 1936.

V roku 1951 Egypt zmluvu z roku 1936 vypovedal a Spojené kráľovstvo sa z územia v roku 1954 stiahlo. Prezident Gamál Násir potom kanál znárodnil, čo viedlo k tzv. suezskej kríze, počas ktorej sa okolie prieplavu stalo dejiskom bojov medzi Egyptom a izraelsko-britsko-francúzskou koalíciou. Následkom toho kanál v rokoch 1956-1957 uzavreli. Počas šesťdňovej vojny v roku1967 sa stal Suezský prieplav hranicou medzi Egyptom a Izraelom okupovaným Sinajom. To malo za následok ďalšie uzavretie prieplavu. Prieplav nebol po vojne otvorený a zostal uzatvorený až do roku 1975.

Suezský prieplav dnes

Suezský prieplav meral pôvodne 164 km a bol 8 m hlboký. Po niekoľkých zväčšeniach je v súčasnosti prieplav 193 km dlhý, 24 m hlboký a 205 – 225 m široký v hĺbke minimálne 11 metrov. Pozostáva zo severného prístupového kanála s dĺžkou 22 km, samotného kanála s dĺžkou 162 km a južného prístupového kanála s dĺžkou 9 km.

Kanál umožňuje plavbu lodiam s ponorom do 20 m alebo 240 000 ton nosnosti a do výšky 68 m nad hladinou vody. Kanál dokáže zvládnuť väčšiu premávku a väčšie lode ako Panamský prieplav. Niektoré supertankery sú príliš veľké na to, aby prešli kanál. Niektoré lode môžu vyložiť časť svojho nákladu na loď vlastnenú prieplavom, aby znížili svoj ponor a po tranzite preložia svoj tovar na druhom konci opäť naspäť na materskú loď.

Od 6. augusta 2015 je otvorený v strednej časti nový paralelný prieplav s dĺžkou viac ako 35 kilometrov, takzvaný Nový Suezský prieplav. To umožňuje obojsmernú prevádzku v 72 km dlhej centrálnej časti prieplavu a efektívnejšie využitie tejto vodnej cesty. Všetky lode prechádzajú v konvojoch v pravidelných časoch. Každý deň o 04:00 vypláva zo Suezu severný konvoj. S prechodom tohto konvoja je synchronizovaný konvoj smerujúci na juh. Ten štartuje o 03:30 z Port Said. Oba konvoje sa križujú v dvojprúdovom úseku.

15. apríla 2021 egyptské úrady oznámili, že rozšíria južnú časť Suezského prieplavu s cieľom zlepšiť efektívnosť prieplavu. Plán sa týka 30 kilometrov od Suezu po Veľké horké jazero. Prieplav bude rozšírený o 40 metrov a maximálny ponor sa zvýši z 20 metrov na približne 22 metrov.

Uzavretie prieplavu kvôli nehode

Dňa 23. marca 2021 okolo 07:40 miestneho času zablokovala Suezský prieplav v oboch smeroch ultra veľká kontajnerová loď Evergreen triedy G Ever Given. Loď prevádzkovaná spoločnosťou Evergreen Marine bola na ceste z Malajzie do Holandska. Narazila na plytčinu po tom, čo ju údajne silný vietor odhodil z kurzu. Keď loď Ever Given narazila na plytčinu, otočila sa bokom a úplne zablokoval kanál. K tomuto incidentu došlo na juhu, v časti prieplavu, kde je len jeden kanál.

Prvá loď po odstránení Ever Given prešla prieplavom 29. marca. V priebehu niekoľkých hodín sa obnovila nákladná doprava, incident však vyvolal nahromadenie približne 450 lodí. Predseda úradu pre Suezský prieplav v Egypte, Usama Rabie, vo svojej správe uviedol, že škody spôsobené zablokovaním kanála dosiahli približne 1 miliardu dolárov.

Po pol roku, 9. septembra 2021, bol prieplav opäť nakrátko zablokovaný loďou MV Coral Crystal. Túto loď sa podarilo odstrániť do 15 minút, čo predstavovalo minimálne narušenie pre ostatné konvoje.

Jedna zaujímavosť na záver

Otvorenie Suezského prieplavu bola spoločenská udalosť storočia. Egyptská vláda, konkrétne Ismail Pascha, požiadala Giuseppe Verdiho, aby pre oslavy otvorenia Suezského prieplavu vytvoril operu. Starnúci skladateľ po veľkom presvedčovaní napokon zvolil. Možno ho presvedčil exotický námet, možno vidina peňazí, možno túžba ukázať, že má stále, čo povedať a ponúknuť. Aby lepšie porozumel miestnej kultúre, dlhé týždne študoval dejiny a zoznamoval sa so zvykmi a nástrojmi neznámej zeme.

Po hudobnej stránke predstavovala opera ľubozvučný mix cudzokrajnosti a talianskej opernej tradície. Nová bola v špecifickom prístupe, v ktorom Verdi prepojil monumentálne scény, baletné čísla, veľkolepé ansámble do jednoliateho celku. Už to neboli uzavreté celky, ale otvorená hudobná dráma, v ktorej sa objavovala spievaná reč. Verdi v Aide spracoval tragický príbeh o žene, ktorá je nútená vybrať si medzi láskou k mužovi a láskou k vlasti v období vojenského konfliktu dvoch národov, Etiópanov a Egypťanov.

Nie je určite nezaujímavé, že si Verdi nechal špeciálne pre účely tejto opery zhotoviť nový druh hudobného nástroja – bolo to šesť rovných trubiek staroegyptského tvaru, ktoré boli napokon využité v scéne Triumfálneho pochodu.

Publikované v Afrika, Egypt | Označkované 1869, doprava, Egypt, november, staviteľstvo | Vložiť komentár

Ennio Morricone (*10.11.1928)

Pridané dňa 10 novembra, 2024 od Martin Smolen

Kto by nepoznal jeho hudbu. Harmonika z ústrednej melódie filmu Vtedy na západe, hudba z filmu Dobrý, zlý a škaredý sú len zlomkom z jeho tvorby. 10. novembra 1928 sa narodil v Ríme velikán filmovej hudby Ennio Morricone. Filmovú hudbu zložil k viac ako 500 filmom a televíznym seriálom. Najznámejšími sa stali najmä melódie pre približne 30 westernov.

Začiatky tvorby

Vzdelanie získal na Národnej akadémii svätej Cecílie, kde absolvoval hru na trúbke pod vedením Umberta Semproniho. Neskôr, už pod vedením Goffreda Petrassiho, sa začal venovať kompozícii, ktorú následne aj vyštudoval. Počas študentského života hrával večer v rímskych nočných kluboch, popritom aranžoval nahrávky pre hudobné štúdiá, zatiaľ čo počas dňa navštevoval školu. Po ukončení štúdií viedol spevácky zbor a spolupracoval s talianskym rozhlasom Rai.

Hudbu pre filmy začal písať v roku 1962. Veľký zlom v jeho živote priniesol rok 1964, kedy začal svoju slávnu spoluprácu s režisérmi Sergiom Leonom a Bernardom Bertoluccim. Pre Leoneho napísal hudbu k filmu Pre hrsť dolárov a pokračoval množstvom ďalších kompozícií pre väčšie množstvo spaghetti westernov. V roku 1968 začal obmedzovať svoju skladateľskú činnosť iba na hudbu k filmom. V tom istom roku zložil hudbu k 20 filmom.

Ennio Morricone a jeho najslávnejšie melódie

Jeho spolupráca so Sergiom Leonom je považovaná za najvydarenejšiu spoluprácu medzi skladateľom filmovej hudby a režisérom. Morricone napísal hudbu ku všetkým filmom, na ktorých sa Leone podieľal ako režisér či producent. Morriconeho hudba k filmu Dobrý, zlý a škaredý patrí k jeho najslávnejším dielam spolu s hlavnou témou a „Harmonikou“ z filmu Vtedy na Západe a Chi Mai, ústrednou témou z francúzskeho filmu Profesionál.

Už v počiatkoch svojej tvorby bol považovaný za originálneho skladateľa, ktorý do svojich diel prinášal zvuky z každodenného života, napr. údery kladivom, či písanie na písacom stroji, alebo cinkot plechoviek.

Ocenenia

Svoju prvú cenu Nastro d’Argento dostal Morricone v roku 1965 za hudbu k filmu Pre hrsť dolárov, nasledovala cena z roku 1970 za hudbu k filmu Metti, una Sera a Cena a o rok neskôr za hudbu k filmu Sacco a Vanzetti. Svoju prvú nomináciu na Oscara získal v roku 1979 za hudbu k Days of Heaven. Ďalšia nominácia nasledovala v roku 1986 za Misiu, v roku 1987 za Neúplatní, v roku 1991 za Bugsy a v roku 2001 za hudbu k filmu Málèna. V roku 2007 získal Ennio Morricone Oscara za svoje celoživotné dielo. Posledné ocenenie získal v roku 2016 za hudbu k filmu Osem hrozných.

Morriconeho hudba bola nahraná množstvom umelcov k rôznym príležitostiam. Ako prvý nahral celý album Morriconeho melódií v roku 1968 Hugo Montenegro. Mnohí umelci nahrali albumy Morriconeho hudby s Rímskym symfonickým orchestrom, kde Morricone sám hudbu dirigoval. Metallica použila na svojich vystúpeniach jeho Ecstasy of Gold ako úvodnú skladbu. Ramones používali melódiu z Dobrý, zlý a škaredý ako predohru počas svojich vystúpení.

Svet sa s Enniom Morriconem rozlúčil 6. júla 2020.

Text © Martin Smolen
Neoznačené fotografie sú z voľných zdrojov na internete.

Publikované v Európa, Taliansko | Označkované 1928, hudba, narodenie, november, osobnosti, Taliansko | Vložiť komentár

Sagrada Família v rukách Gudího (3.11.1883)

Pridané dňa 3 novembra, 2024 od Martin Smolen

Dalo by sa povedať, že 3. november 1883 sa zapísal do dejín architektúry veľkými písmenami. Dovtedy neznámy, nedávno promovaný, architekt z Reus sa ujal prác na stavbe monumentálneho chrámu Sagrada Família v Barcelone. V tento deň bolo vedenie prác ako aj samotné architektonické riešenie odovzdané do rúk mladého Antoniho Gaudího.

Zmena projektu

Keď sa Gaudí ujal projektu, kompletne ho upravil, okrem už postavenej časti krypty, a dal mu svoj osobitý štýl. Rád by zmenil aj orientáciu stavby, to však nemohol, keďže základy už boli urobené. Gaudí by uprednostnil umiestnenie osi budovy diagonálne k bloku s apsidou orientovanou na východ.

Barcelona, Sagrada Família — Pôvodné návrhy kostola Sagrada Família

Zvyšných štyridsaťtri rokov svojho života na diele intenzívne pracoval. Posledných pätnásť rokov sa výlučne venoval iba stavbe chrámu Sagrada Família. Posledných osem mesiacov pred svojou smrťou dokonca žil priamo v chrámovej dielni. Toto intenzívne zasvätenie možno vysvetliť okrem rozsahu diela aj tým, že Gaudí riešil mnohé veci priebežne ako postupovala výstavba, namiesto toho, aby ich predtým špecifikoval vo svojich plánoch. Preto bola vlastne jeho neustála osobná prítomnosť veľmi dôležitá.

Prvé roky výstavby

Gaudí veľmi dobre odhadol, že stavba potrvá storočia. Z tohto dôvodu navrhol Stavebnej rade, aby sa kostol staval „zvisle a nie vodorovne“. Preto najprv zvýšil a dokončil fasádu apsidy a neskôr fasádu narodenia. Generácia, ktorá začala s prácou, tak videla niečo hotové. Jeho návrh bol prijatý a ukázal sa ako veľmi podnetný pre ďalšie generácie pre pokračovanie výstavby.

Gaudí, vedomý si toho, že stavbu chrámu budú vykonávať aj neskoršie generácie, vyrobil počas svojho života niekoľko sadrových modelov najvýznamnejších častí. V trojrozmerných modeloch navrhol centrálnu loď, sakristiu a fasádu Gloria.

Stavba Sagrada Família pokračuje aj po smrti Gaudího

Počas Gaudího života bola dokončená iba krypta, apsida a fasáda Narodenia Pána. Tá bola dokončená iba čiastočne, keďže bola dokončená iba jedna zo štyroch veží, veža svätého Barnabáša.

V roku 1926 Gaudí tragicky zahynul, zrazila ho električka. Sagrada Família však nie je dokončená do dnešných dní. Cieľom ale je, aby bola stavba chrámu dokončená v roku 2026, kedy uplynie 100 rokov od Gaudího smrti.

Text © Martin Smolen
Foto © Martin Smolen
Neoznačené fotografie sú z voľných zdrojov na internete.

Publikované v Európa, Španielsko | Označkované 1883, architektúra, Barcelona, november, Sagrada Família, Španielsko | Vložiť komentár

Vylodenie na Kube (27.10.1492)

Pridané dňa 27 októbra, 2024 od Martin Smolen

Prvá výprava Krištofa Kolumba sa začala 3. augusta 1492, kedy Krištof Kolumbus vyplával na svoju prvú plavbu do domnelej Indie zo španielskeho prístavu Palos de la Frontera s tromi loďami – Niña, Pinta a Santa María. Lode patrili španielskemu kartografovi a dobyvateľovi Juanovi de la Cosa a bratom Pintónom, moreplavcom a objaviteľom. Prvou Kolumbovou zastávkou bolo Las Palmas na Gran Canrii, ktorá v tom čase už aj spolu s ostatnými Kanárskymi ostrovmi patrila Kastílii. Tam doplnil zásoby a vykonal nevyhnutné opravy a 6. septembra sa vydal na päťtýždňovú cestu naprieč Atlantickým oceánom.

Vylodenie na Kube

27. októbra 1492 priplával Krištof Kolumbus k pobrežiu Kuby. Vo svojom denníku označil Kubu za „najkrajšiu krajinu, akú ľudské oko uzrelo“ . Kolumbus sa vyhlásil za pána územia a domáce obyvateľstvo mu muselo odvádzať dane v podobe zlata a bavlny.

Na začiatku 16. storočia sa Španieli sústredili hlavne na vybudovanie svojej základne na susednom ostrove Hispaniola. Kuba bola medzitým niekoľkokrát preskúmaná. Jej kolonizácia začala až roku 1511 pod velením Diega Velázqueza. Skupina asi 300 mužov, ktorá sa chcela usadiť vo východnej časti ostrova, musela hneď na začiatku čeliť odporu časti indiánskeho obyvateľstva. Po niekoľkých mesiacoch bojov bol nakoniec odpor domorodcov zlomený.

Osídľovanie Kuby

Pri ďalšom osídľovaní Kuby Španieli uplatnili tzv. systém encomiend. Znamenalo to rozdeľovanie pôdy zaslúžilým účastníkom protiindiánskych ťažení. Pôdu získali aj s miestnymi ľuďmi ako pracovnou silou. Tento systém nútil domorodé obyvateľstvo k ťažkej, vyčerpávajúcej práci. Spolu so zavlečenými chorobami, proti ktorým Indiáni nemali žiadne protilátky, nastal razantný úbytok domorodého obyvateľstva. Hromadné zabíjanie Indiánov sa na Kube nikdy neuskutočnilo. Dochádzalo skôr iba k zabíjaniu odbojných domorodcov. Do roku 1514 Španieli ovládli väčšinu ostrova, na ktorom začali masívne chovať dobytok a hydinu. Kuba sa tak v niekoľkých prvých desaťročiach po jej objavení stala dôležitou zásobovacou základňou pre expanziu do okolitých oblastí. Mala veľký význam napríklad pri dobytí aztéckej ríše. Podľa nie úplne presných odhadov v polovici 16. storočia žilo na ostrove asi 600 – 700 kolonistov, pričom veľkú časť z nich tvorili osadníci pochádzajúci z Kanárskych ostrovov. Na jej čele stál do začiatku 17. storočia guvernér, podliehajúci španielskemu miestokráľovi so sídlom najskôr na ostrove Hispaniola.

V rokoch 1492 až 1504 absolvoval Kolumbus celkovo štyri plavby medzi Španielskom a Amerikou. Každú plavbu sponzorovala Kastílska koruna. Tieto plavby znamenali začiatok európskeho prieskumu a kolonizácie Ameriky. Sú preto dôležité pre vek objavovania i pre západnú históriu.

Kolumbus vždy, napriek množiacim sa dôkazom o opaku, trval na tom, že krajiny, ktoré navštívil počas týchto plavieb, sú súčasťou ázijského kontinentu. Kolumbovo odmietnutie pripustiť, že krajiny, ktoré navštívil a ktoré žiada pre Španielsko, nie sú súčasťou Ázie, by mohlo čiastočne vysvetliť, prečo bol americký kontinent pomenovaný po florentskom prieskumníkovi Amerigovi Vespuccim a nie po Kolumbovi.

Publikované v Amerika, Kuba | Označkované 1492, Krištof Kolumbus, Kuba, moreplavci, október | Vložiť komentár

Otvorenie Opery v Sydney (20.10.1973)

Pridané dňa 20 októbra, 2024 od Martin Smolen

Ikonická budova Opery v Sydney je bezpochyby jednou z najznámejších stavieb 20. storočia. Nachádza sa na krátkom výbežku Bennelong Point v Sydney Harbour. Komplex, rozkladajúci sa na ploche 1,8 hektárov, je tak vďaka svojej polohe úchvatným uvítacím bodom pre návštevníkov ktorí zavítajú do Sydney loďou.

V roku 1956 bola vládou Nového Južného Walesu vyhlásená medzinárodná architektonická súťaž na opernú budovu. Podľa zadania mala budova disponovať jednou veľkou sálou pre 3000 divákov a jednou menšou pre 1200 divákov. Do súťaže bolo zaslaných 233 návrhov z 23 krajín. V súťaži zvíťazil návrh v tom čase nie príliš známeho dánskeho architekta Jørn Utzona. Jeho prihláška do súťaže pozostávala iba z niekoľkých jednoduchých skíc. Pôvodne bol Utzonov návrh zo súťaže vylúčený. Prvou cenou bol projekt ocenený až na podnet slávneho architekta Eero Saarinena, jedného z členov poroty, ktorého skice zaujali a usúdil, že stavba zrealizovaná podľa nich by mohla predstavovať jednu z najväčších budov sveta.

Výstavba

Výstavba Opery v Sydney začala v marci 1959 po demolácii električkového depa Fort Macquarie. Realizácia sa stretávala s mnohými problémami, či už technického, ale aj politického rázu. Sám Utzon sa pre neustále spory s vládou Nového Južného Walesu prestal podieľať na stavbe v roku 1966. Výstavba bola preto zverená austrálskym architektom, ktorí však nie vždy rešpektovali Utzonove projekty. Prejavilo sa to najmä na interiéroch. Pôvodný rozpočet 7 000 000 austrálskych dolárov bol mnohonásobne prekročený, náklady sa vyšplhali až na 102 miliónov. Stavba bola dokončená v roku 1973, o desať rokov neskôr ako sa pôvodne predpokladalo. Prvé divadelné skúšobné predstavenie bolo odohrané 28. septembra 1973. Oficiálne bola Opera v Sydney otvorená 20. októbra 1973 kráľovnou Alžbetou II. Tá ju počas svojho života navštívila ešte štyrikrát.

V júli 2005 bola budova zaradená na zoznam austrálskeho kultúrneho dedičstva. 29. júna 2007 zapísalo UNESCO Operu v Sydney na zoznam Svetového kultúrneho dedičstva.

Budova

V budove sa nachádza celkom šesť sál, päť divadelných a jedno kino, jedno nahrávacie štúdio, 3 reštaurácie, 6 barov a 60 šatní pre návštevníkov. Najväčšia je koncertná hala s 2679 miestami na sedenie, ktorá je domovom Symfonického orchestra Sydney. V divadle Joan Sutherland s 1507 miestami na sedenie môžete navštíviť Austrálsku Operu a Austrálsky Balet.

„Plachty“ budovy sa každoročne stávajú plochou pre rôzne svetelné show, vrátane novoročných osláv, ktoré patria medzi tie najúchvatnejšie na svete.

Niekoľko zaujímavostí

Opera je ochladzovaná priamo morskou vodou z prístavu pomocou takmer 35km potrubí, budovu stavalo počas celého obdobia 10 tisíc pracovníkov, sklenené plochy majú 6225 m2, elektrická inštalácia pozostáva zo 645 km elektrických káblov, obklad pozostáva z 1 056 006 dlaždíc. V koncertnej sieni sa nachádza najväčší mechanický organ na svete s 10154 píšťalami. Celkovo sa v budove nachádza 1000 miestností, každý rok je potrebné vymeniť viac ako 15000 žiaroviek a spotreba elektrickej energie sa vyrovná priemernému mestu s 25 tisíc obyvateľmi. Opera v Sydney každoročne hostí vyše 1500 kultúrnych udalostí ktoré navštívi viac ako 1,2 milióna divákov. Budova opery je zároveň austrálska turistická destinácia č. 1 s návštevnosťou viac než 8,2 milióna turistov.

Opera v Sydney je symbolom modernej Austrálie. Je to majstrovské architektonické dielo, ktoré testovalo od koncepcie až po svoje dokončenie limity inžinierstva. Od kedy Opera v Sydney otvorila svoje brány, zmenila obraz Austrálie. Stala sa nie len v architektúre symbolom novej éry kultúrneho objavovania, spoločenskej snahy a vytrvalosti. Jørn Utzon získal za túto stavbu v roku 2003 Pritzkerovu cenu a krátko pred svojou smrťou sa stal prvým architektom na svete, ktorého stavba bola zapísaná na zoznam UNESCO ešte počas jeho života.

Publikované v Austrália, Austrália a oceánia | Označkované 1973, architektúra, Austrália, október, Sydney | Vložiť komentár

Korunovácia Rudolfa II. (22.9.1575)

Pridané dňa 22 septembra, 2024 od Martin Smolen

Dnešnej udalosti predchádzali nekonečné rokovania cisára Maximiliána II. so zemským snemom o slobode vierovyznania a uznaní tzv. českej konfesie. Tá mala zaručiť náboženskú slobodu nekatolíckym cirkvám v Čechách. Maximilián ju napokon v roku 1575 potvrdil, čím bola podmienka stavov splnená. 22. septembra 1575 tak nakoniec mohol byť jeho syn, Rudolf II., korunovaný svätováclavskou korunou českých kráľov.

Mladosť

Rudolf II. Habsburský sa narodil 18. júla 1552 vo Viedni a zomrel 20. januára 1612 v Prahe. Bol rakúskym arcivojvodom (ako Rudolf V.), uhorským kráľom (1572 – 1608), kráľom českým a nemeckým (1575 – 1611) a rímskonemeckým cisárom v rokoch 1576 až 1611. Bol synom cisára Maximiliána II. Habsburského a Márie Španielskej.

Rudolfov otec bol známy ako nábožensky umiernený panovník, ktorý mal veľmi blízke vzťahy aj s príslušníkmi nekatolíckych náboženstiev. Naopak Rudolfova matka bola presvedčená katolíčka. Prejavy náboženskej tolerancie jej muža ju veľmi znepokojovali a v snahe ochrániť syna pred nevhodnými vplyvmi viedenského dvora ho poslala v r. 1564, aj spolu s mladším bratom Arnoštom, na výchovu do katolíckeho Španielska na dvor svojho brata kráľa Filipa II. Rudolf strávil v Španielsku sedem rokov. Záujmom jeho matky bolo z Rudolfa vychovať vzorného zástancu katolíckej viery. Ako budúci následník trónu si mal v Španielsku osvojiť všetko, čo sa od vladára očakáva. Sebavedomie, rozsiahle vzdelanie a bohaté jazykové znalosti.

Výchova

Rudolfa však v Španielsku viac zaujali iné veci. Bola to veľkoleposť a nádhera kráľovského dvora, podpora vedy a umenia zo strany panovníka a dôkladne vypracovaný a dodržiavaný ceremoniál, ktorý významne potvrdzoval postavenie kráľa. Tieto podnety boli nakoniec tým, čo si mladý Rudolf zo Španielska odniesol do rodnej krajiny. Keď sa v roku 1571 vrátil, priniesol si na rakúske pomery nadpriemerné vzdelanie, avšak protireformné zapálenie, v čo dúfala jeho matka, nezískal. Oveľa viac ho zaujímalo umenie a alchýmia.

V tom istom roku ako sa vrátil zo Španielska zomrel Ján II. Žigmund Zápoľský. Jeho otcovi, Maxmiliánovi II., sa podarilo v nasledujúcom roku presadiť u uhorských stavov, aby vyhlásili Rudolfa za svojho kráľa. Nakoniec bol 25. septembra 1572 v Bratislave, vtedajšom Prešporku, Rudolf korunovaný za uhorského kráľa.

Český kráľ Rudolf II

22. septembra 1575 bol po už spomínaných rokovaniach so zemským snemom korunovaný za českého kráľa.

V roku 1580 sa u Rudolfa začali objavovať prvé príznaky maniodepresívnej psychózy. Táto choroba sa u neho prejavovala striedaním nálad. Priazeň neraz striedali útoky, podozrenia a prejavy šialenstva. Pri nich sa jeho nevôľa, záchvaty chorobnej podozrievavosti či výbuchy hnevu obracali proti najbližším služobníkom. Historicky sú potvrdené príbehy troch komorných služobníkov, Jeronýma Makovského, Filipa Langa a Kašpara Ruckého. Tí si jeden po druhom získali cisárovu bezvýhradnú dôveru a neskrývane z nej ťažili. Ich príjmy rástli vďaka úplatkom, pretože bez ich súhlasu sa takmer nikomu nepodarilo dosiahnuť audienciu u cisára.

V roku 1583 sa Rudolf II. rozhodol ustanoviť Prahu ako pre svoje stále cisárske sídlo. Bolo to pomerne radikálne opatrenie, ktoré sa vymykalo všetkým dovtedajším tradíciám. Jeho predchodcovia využívali Prahu iba sporadicky, väčšinou iba pri vybavovaní štátnických záležitostí. Prahu povýšil na sídelné mesto, čím súčasne splnil sľub daný zemskému snemu pred svojou korunováciou. Počas obdobia jeho vládnutia bolo vybudované severné krídlo hradného paláca s dnešnou Španielskou sálou. Prítomnosť cisárskeho dvora pomohla Prahe k hospodárskemu a sociálnemu rozvoju a súčasne jej zaručila významné medzinárodné postavenie. Metropolu zemí českej koruny Rudolfovo rozhodnutie pozdvihlo na významné centrum politiky, kultúry a vzdelanosti.

Cisár zberateľ a bádateľ

Rudolf II. bol známy aj ako cisár ezoterikov, alchymistov a astrológov. Na svojom dvore sústredil učencov a mágov z celého sveta. K najvýznamnejším učencom tej doby, ktorí žili na cisárskom dvore, patrili mág a astrológ John Dee, alchymista a astrológ Edward Kelley, ako i vedci svetového mena, matematici a astronómovia Tycho de Brahe a Johannes Kepler. Na krátky čas sa Praha stala aj útočiskom Giordana Bruna, ktorý počas svojho pobytu dokonca prednášal na Karlovej univerzite.

Rudolfa preslávila aj jeho veľkolepá zbierka umeleckých diel. O jeho slávnej galérii sa hovorilo po celej Európe. K jej skvostom patrili diela takých umelcov, akými boli Tizian, Leonardo da Vinci či Albrecht Dürer. Po Rudolfovej smrti sa časť zbierok dostala do Viedne či iných miest v Rakúsku a Nemecku, množstvo umeleckých skvostov však skončilo vo Švédsku ako vojnová korisť po tridsaťročnej vojne.

Rudolf II. zomrel ako starý mládenec

Na sklonku života sa Rudolfovi k duševnej chorobe pridalo i ochorenie pľúc, pečene, trombóza, ale i sprievodné znaky syfilitídy. Skonal ráno 20. januára 1612. Po smrti boli jeho ostatky uložené do podzemnej hrobky Chrámu svätého Víta v Prahe.

Rudolf bol celý svoj život starým mládencom. Plánovaný sobáš s infantkou Izabelou, dcérou španielskeho kráľa Filipa II., sa neuskutočnil, pretože Rudolf nemal o manželstvo záujem. Avšak všeobecne bol známy jeho vzťah k početným konkubínam, z ktorých najznámejšou a najstálejšou bola grófka Katarína Stradová.

Postava Rudolfa II. sa stala nesmrteľnou aj vďaka úžasnej komédii režiséra Martina Friča Císařův pekař a pekařův císař z roku 1951. Postavu cisára Rudolfa v nej nezabudnuteľne stvárnil herec Jan Werich.

Publikované v Česko, Európa | Označkované 1575, Česko, Habsburgovci, korunovácia, osobnosti, Praha, Rakúsko-Uhorsko, september | Vložiť komentár

Najslávnejší záber Marilyn Monroe (15.9.1954)

Pridané dňa 15 septembra, 2024 od Martin Smolen

V roku 1955 sa v kinách objavuje nový film Slamený vdovec (The Seven Year Itch) od režiséra Billyho Wildera. Spolu sním uzrel svetlo sveta asi najpopulárnejší záber Marilyn Monroe.

Najslávnejší záber Marilyn Monroe s Tomom Ewelloom.

Natáčanie scény

V scéne Marilyn vychádza spolu s Tomom Ewelloom z divadla Trans-Lux 52nd Street Theatre na Lexington Avenue v New Yorku. Keď počujú prechádzať vlak metra popod mriežku v chodníku, stúpi si Marilyn na ňu a pýta sa: „Och, cítite ten vánok z metra?“. V tom jej vietor nadvihne šaty a odkryje nohy.

Scéna sa natáčala na ulici pred Trans-Lux 15. septembra 1954 o 1:00 v noci. Jej natáčania sa zúčastnili stovky fanúšikov, ktorý doslova zaplnili Lexington Avenue. Záber na nohy Marilyn Monroe s nadvihnutými šatami sa stal jedným z ikonických obrázkov celého 20. storočia. Táto scéna do dnešných dní inšpiruje mnohých ľudí napríklad počas karnevalov. Šaty sa stali synonymom Marilyn.

Šaty Marilyn Monroe

Koktejlové šaty, ktoré mala na sebe, boli svetlej farby slonovej kosti v štýle, ktorý bol v móde v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Živôtik má hlboký výstrih a je vyrobený z dvoch kusov jemne plisovanej látky z acetátu celulózy, ktorý sa vtedy považoval za typ umelého hodvábu, ktoré sa spájajú za krkom a zapínajú drobnými gombíkmi, takže nositeľove ruky, ramená a chrbát zostávajú holé.

Mäkký a úzky opasok bol ovinutý okolo trupu, vpredu prekrížený a potom zviazaný do malej elegantnej mašle v páse, ktorá je umiestnená vpredu na ľavej strane. Pod pásom je jemne nariasená sukňa, ktorá siaha do polovice lýtok. Autorom šiat bol kostýmový výtvarník William Travilla. Travilla navrhol oblečenie pre Marilyn Monroe do ôsmych filmov. Povráva sa, že mali aj krátky románik.

Publikované v Amerika, USA | Označkované 1954, kinematografia, Marilyn Monroe, september, USA | Vložiť komentár

Veľká erupcia na Lanzarote (1.9.1730)

Pridané dňa 1 septembra, 2024 od Martin Smolen

1. septembra 1730 sa otvorila zem. Aj takto by sme mohli nazvať najdlhšie trvajúcu sopečnú erupciu na Lanzarote, ale aj v celých novodobých dejinách Kanárskych ostrovov.

Erupcia, ktorá sa odohrala na Lanzarote medzi 1. septembrom 1730 a 16. aprílom 1736, sa líšia od bežného štýlu vulkanizmu na Kanárskych ostrovoch. Trvanie erupcií v dĺžke 2 056 dní, zasiahnuté územie v rozsahu až 200 km2, obrovský objem emitovaných materiálov až 3000-5000 miliónov m3 a vývoj magmy od extrémne SiO2-nenasýtených láv, tzv. melanfelinitov, až po olivínový tholeiit sú v histórii vulkanizmu, čo sa týka erupcií bazaltových puklín, celkom jedinečné. A to nielen na súostroví ale zrejme aj v rámci celého sveta.

Všetko sa začalo neskoro večer

„V prvý septembrový deň roku 1730 medzi deviatou a desiatou hodinou v noci sa zem náhle otvorila blízko Timanfaya, dve míle od Yaizy. Zo zeme sa vynorila obrovská hora a z jej vrcholu šľahali plamene. Oheň pokračoval 19 dní. O niekoľko dní neskôr sa vytvorila nová priepasť a lavína lávy sa rútila dole na Timanfaya, Rodeo a časť Mancha Blanca. Láva sa najprv rozšírila do severných oblastí, bežala rýchlo ako voda, ale neskôr spomalila a ťahala sa ako med.“ Takto si do svojho denníka zaznamenal začiatok erupcií z roku 1730 Andrés Lorenzo Curbelo, farár z Yaiza.

Šesť rokov erupcií na Lanzarote

Počas šesťročného obdobia od 1730 do 1736 bola vytvorená oblasť, ktorá je dnes známa ako národný park Timanfaya. Ostrov prišiel o 9 dedín – Tingfa, Mancha Blanca, Maretas, Santa Catalina, Jaretas, San Juan, Timanfaya, Rodeo a Mazo. Zničené bolo aj množstvo úrodnej pôdy, ktorá sa používala na pestovanie viniča, obilnín a pasenie dobytka. Erupcie vytvorili viac ako sto sopiek v oblasti teraz nazývanej Montañas del Fuego a 32 nových sopiek vo vodách oceánu okolo ostrova.

Hluk z erupcií pozorovali podľa dobových záznamov aj na ďalších troch ostrovoch súostrovia – Fuerteventura, Gran Canaria a Tenerife.

V roku 1824 nasledovala ešte ďalšia, avšak oveľa menšia erupcia v oblasti Tiagua. Eurupcie trvali tri mesiace a vytvorili sa počas nich tri nové sopky Tao, Volcán Nuevo del Fuego a Tinguatón.

Publikované v Európa, Španielsko | Označkované 1730, Kanárske ostrovy, Lanzarote, september, sopka, Španielsko | Vložiť komentár

Ignác Lamár alias Schöne Náci (*11.8.1897)

Pridané dňa 11 augusta, 2024 od Martin Smolen

Keď sa povie meno Ignác Lamár, tak väčšine asi toto meno nič nepovie. No ak poviem jeho prezývku Schöne Náci, všetci Bratislavčania určite ihneď vedia o kom bude dnešné historické okienko. Presne pred 127 rokmi, 11. augusta 1897, sa narodil do rodiny obuvníka v obci Ergenau (dnes mestská časť Petržalka) prvorodený syn manželov Lamárovcov.

Ťažké detstvo

Život malého Ignáca nebol jednoduchý. Mal jedného mladšieho brata, ktorý sa narodil s mozgovou obrnou a jeho samotného v škole šikanovali. Ochorenie mladšieho brata v rodine spôsobovalo mnoho problémov. Matka napokon situáciu nezvládla a odišla do Viedne s tovarišom, do ktorého za zamilovala. Vzala si aj všetky našetrené peniaze. Otec ktorý zostal na výchovu dvoch detí sám začal svoje nešťastie utápať v alkohole. Otec sa čoskoro upil k smrti a exekútori rozpredali rodinný majetok na úhradu dlžôb. Mladší brat skončil v ústave a z Ignáca sa stal bezdomovec. Od toho momentu sa snažil uživiť, ako sa dalo. Vystriedal množstvo rôznych povolaní – od pomocníka u obuvníka, nosiča uhlia, až po príležitostného speváka či kulisára v divadle.

Ignác Lamár alias Schöne Náci — Vždy usmiaty elegán Schöne Náci.

A práve divadlo sa malo podpísať pod Lamárovu zmenu v správaní. V čase, keď pracoval ako kulisár, bol zamilovaný do kolegyne Žanety. Tá ho však opustila kvôli inému. A z toho podľa pamätníkov Ignácovi „preskočilo“. Od vtedy sa sám každý deň prechádzal historickými uličkami Starého Mesta. Okoloidúcim občas zaspieval, ale hlavne každého vrúcne a s úsmevom pozdravil. Dámam sa vždy uklonil a v troch jazykoch im povedal: „Ruky bozkávam, Küss die Hand, Kezét csókolom.“

Schöne Náci – vždy upravený elegán

Zakaždým bol upravený a čisto odetý, aby pôsobil elegantne. Jeho pamätníci ho poznali ako slušného, tichého a chudobného človeka, vždy pekne oblečeného, vo fraku s cylindrom a paličkou. S jeho charakteristickým oblečením je spojená jedna legenda.

Býval v rôznych podnájmoch. Vždy sa sťahoval s veľkým čiernym kufrom. V ňom mal frak, čierne lakovky, biele rukavičky a cylinder, ktoré grófka Náriová darovala po smrti svojho manžela jeho otcovi. Jedného dňa si Ignác tieto veci obliekol a pred zrkadlom si nacvičil úsmevy, parádne zdravenie cylindrom a vyšiel do prešporských ulíc. Jeho veľkým snom bolo pracovať v cirkuse ako klaun, presne ako jeho starý otec, ktorý bol klaunom v cirkuse Kludsky. Aspoň takýmto spôsobom si chcel svoj sen naplniť. Po uliciach Bratislavy, najmä po korze od Michalskej brány až po Dunaj chodil s ľahkosťou šviháka ako šľachtic. Preto si vyslúžil prezývku Schöne Náci.

Schöne Náci – legenda Bratislavy

Na Schöne Náciho si nikto nedovolil. Keď sa mu aj náhodou nejaké deti vysmievali, dostali od rodičov bitku. Mestské dámy, najmä osamelé vdovy, oceňovali, že chcel byť za každých okolností elegantný a upravený, takže sa o neho starali. Dali mu najesť aj mu oprali a on im za to pomáhal s upratovaním, prášil koberce, nanosil aj uhlie z pivnice. Keď dostal zaplatené, podelil sa s hladnými deťmi na Vydrici alebo si kúpil krémeše. Výsostné postavenie mal aj v bratislavských luxusných podnikoch či cukrárňach. Rovnako ako zámožní páni aj on mal svoj stôl, kde mu majitelia ponúkali kávičku zadarmo. Špeciálne bol vysadený na zákusky. Vychýrení bratislavskí cukrári to veľmi dobre vedeli, takže od nich často odchádzal so sladkou výslužkou.

Trpel viacerými zdravotnými problémami a osudnou sa mu stala tuberkulóza. Postupne sa presúval z jednej nemocnice do druhej, až sa ocitol v liečebnom zariadení v Lehniciach, kde aj ako sedemdesiatročný 23. októbra 1967 zomrel. Keďže nemal žiadnu rodinu a ani peniaze, pochovali ho ako bezdomovca na tamojšom cintoríne.

Posledná cesta do Bratislavy

Schöne Náci mal však jedno jediné veľké prianie. Túžil navždy spočinúť v milovanej Bratislave. Jeho prianie bolo napokon vyslyšané. V roku 2007 previezli telesné pozostatky do Bratislavy a uložili ich na Ondrejskom cintoríne.

Po takmer 40 rokoch mal Schöne Náci pohreb v rodnej Bratislave, kde sa s ním rozlúčila aj skupina Lojzo, ktorá mu zaspievala vlastnú pesničku Schöne Náci. Na poslednej ceste si Ignáca Lamára uctilo niekoľko stoviek Bratislavčanov. Odpočíva v tesnej blízkosti ďalšieho veľkého bratislavského rodáka Júliusa Satinského. Do Starého Mesta sa symbolicky vrátil v podobe sochy na bratislavskom korze.

Život so Schöne Nácim bol veselší, milší, krajší, mäkší, láskavejší, ľudskejší, úsmevnejší. Vôbec nebol „mestským bláznom“, ako sa ho často snažili nazývať, ale bol darom, ktorý mesto dostalo.

Publikované v Európa, Slovensko | Označkované 1897, august, Bratislava, narodenie, Schöne Náci, Slovensko | Vložiť komentár